Ráno na ceste , keď prší voňavý dážd, a ty máš v batohu všetko
každú tu blbosť len dáždnik nie
závan nových jarných dní , keď dievčatá sú v sukniach .
Jazero začína naberať teplotu , v škole to vyzerá fajn a známky mám dobré
doma to je v poriadku , mamina mi stále vari , no ja aj tak pri tom pive preklínam ten svet .
Ide to samé z telky , zúfalstvo hrôza násilie sa mi vpýva do žíl cez ovládač , a pustiť sa nedá .
Nové pocity a myšlienky priplávajú priamo po rieke k nám
do dlaní každý jeden odraz slnka chytať .
Keď slnko nesvieti a prší tak neskloniť hlavu
aspoň chytať ten dážď jazykom ,
usmievať sa a kričať, že to prší šťastie.
Veď čo iné by z neba mohlo padať, usmejem sa .
Vedieť zatvoriť oči a odísť z tohto blink blink sveta plného čísiel, farieb
svet plný krikov o veciach čo nestoja za reč .
Práve preto sa toľko kecá lebo to nič nestojí
ono tí ľudia čo prekecajú hodiny netušia ,
že dobrá energia pomocou hlúposťi z úst odchádza.
Vedieť že do teba prúdi vzduch a cítiť že vo vnútri je viac ako večera z pred hodiny to je umenie fakt.
Myslel som že dni sa môžu len tak stratiť .
A je to tak, že ti preplávajú medzi prstami
Pocit tu nie je náhodu